Náš príbeh

Pred niekoľkými rokmi sme si naše pohľady prvýkrát vymenili v kuchyni Radkiných rodičov. Avšak tomuto okamihu predchádzalo ešte niekoľko zaujímavých událostí a to najmä vysokoškolský robotický projekt, na ktorom som spoločne pracoval s Radkiným bratom Jarkom.

Avšak láska na prvý pohľad to nebola. Obaja sme sa svojím spôsobom vzájomne obdivovali, keďže Radka mala na poličke viac víťazných pohárov zo stolnotenisových súťaží ako ja ponožiek v skrini. Na druhú stranu Radka ma obdivovala v tom, ako som sa venoval technickým hračičkám, ktorým ona nerozumela.

Dni ubiehali a my sme si čas od času napísali na ICQ, no väčšinu času prevládalo dlhé ticho. Dokončenie projektu sa blížilo ku konci, a aj napriek tomu, že náš robot ani zďaleka neposlúchal tak ako by sme si priali, sme skočili vo finále českého kola robotickej súťaže. Po tomto úspechu následovala cesta do francúzskeho La Ferté-Bernard. Túto skvelú cestu si Radka nenechala ujsť a dá sa povedať, že práve vďaka tomuto výletu sme si padli do oka. Výlet to bol super, avšak úspechy na európskom poli sa nekonali. Každopádne vidieť robota našich nemeckých kolegov, ktorý stal toľko ako nablýskané BMW, stálo rozhodne za to.

Návrat teda vyžadoval maximálnu koncentráciu a návrat do vysokoškolského tempa, takže Radku som odsunul na druhú koľaj. Toto mi však vydržalo pár dní, a naše nekonečné rozhovory na Skype nasvedčovali tomu, že to nebude len tak nejaká kamarádka. Náš vzájomný záujem začal budovať základy našeho vzťahu.

Po približne pol roku sa Radka rozhodla študijne odcestovať na 6 mesiacov do USA. Toto časové okno sa zdálo neprekonateľné, avšak náš vzťah táto vzdialenosť neskutočným spôsobom posílila. Boli sme v neustálom kontakte a zdieľali svoje každodenné zážitky cez polku planéty. Na konci pobytu, keď sa blížilo naše ročné výročie som sa rozhodol Radku prekvapiť kyticou ruží, ktorú som jej nechal poslať na adresu, kde bývala. Myslím, že to bol zlatý bod programu, pretože na ňu veľmi rada spomína dodnes.

Po jej návrate sme sa veľmi radi navštevovali v Kalových Varoch alebo v Prahe. Čas utiekol ako voda a ja som zvládol úspešne zakončiť bakalárske a neskôr aj magisterské štúdium na Elektrotechnickej fakulte na ČVUT.

Po štúdiu som prijal pracovnú ponuku v Budapešti. V tomto období Radka študovala v Prahe a po nejakom čase odišla pracovať do Nemecka. Naša vzájomná vzdialenosť sa predĺžila na úroveň troch štátov. Aj napriek všetkým prekážkam sme sa snažili náš vzťah pestovať a po približne dvoch rokoch cestovania sem a tam, sme začali písať novú kapitolu nášho života v Prahe s názvom „Tie víťazné poháre si daj do krabice a svoje ponožky si daj vedľa mojich :-)“.

Každodenné spoločné zážitky nás napĺňali natoľko, že som sa rozhodol na naše ôsmé výročie namiesto nového notebooku kúpiť strieborný krúžok s kamienkom a pred Radkou pokľaknúť…